Kapitola 1: Prípravy (by Maťo)
Martin otvoril dvere, sústrediac sa na ticho vo vnútri miestnosti. Streda, dnes je určite streda...
Musia tam byť. To ticho ho desilo. Spomenul si na polnočné horory, kde smejúci sa teenageri vchádzajú do zapečatených izieb s výkrikom „ Haló, kto je tam?“
Presne tie slová mal na jazyku, keď uvidel meravý tieň za rámom dverí. Napriek tomu prestúpil prah a oslepila ho lampa na strope.
„ Skoro sme si ťa pomýlili so starou Žabacinou,“ počul známy hlas svojho kamaráta Josha, ktorý mu nečakane strkal do ruky plechovku piva.
„ Aby nám to lepšie pálilo,“ zasmial sa a klesol na lavicu za chrbtom.
On bol posledný. Dnes mali konečne plný počet. Ich tajné stretávky boli v poslednom čase ohrozované koncom školského roka a čoraz lepšie zabezpečeným priestorom školy.
„ Už sme si mysleli, že neprídeš.“
„ Oslavujeme hádam nie?“
„ Presne tak. Dostali sme zaujímavú ponuku.“ oznámila Chris rozdávajúc papiere s vytlačenými podrobnosťami. Martin vytiahol z tašky notebook, aby skontroloval po dlhom čase odkazy na blogu. A skutočne, na obrazovke svietila čerstvá správa o prípade, ktorý sa pred troma dňami odohral v Paríži. Zdalo sa mu, že už o tom niekde čítal. Stručne si prebehol fakty a mená neznámych žiadateľov. Ich stránka už dávno nezažila takú kapacitu informácií, akú odoslali dvaja americkí študenti práva zo súkromnej školy vo Francúzsku.
„ Nejakí pracháči, zrejme,“ unavene poznamenal Martin.
„ Si píš,“ ozvala sa nízka blondína pri okne do tmavej univerzitnej záhrady. Sklo odrážalo jej zasnenú tvár. Najmladšia členka ich detektívnej spoločnosti (ako to Chris rada nazývala) trpela istou dávkou idealizmu a viery v jedinú pravú lásku. Čakanie na ňu si potom Alice rada spríjemňovala rôznymi vedľajšími vzťahmi. Po každom rozchode potom upadala do depresií a hysterických záchvatov. Keď Martin videl Alice naposledy, blondína sedela na gauči, napchávajúc sa pukancami pri pokračovaní Bridget Jones a z nosa jej visel dlhý sopeľ. Očividne sa už z toho spamätala, lebo Joshovi fanaticky opisovala fotky o záhadných mladíkoch, ktorí si detektívov chceli najať...
„ Čo vieme o tom tele?“
Chris sa zamyslela, počkala kým Alice stíchne a vodcovsky sa postavila pred tabuľu. To bol okamih, keď zvyčajne otvorila sedenie. Martin si už ani nepamätal, ako sa vlastne dostala k postu šéfky klubu. On chcel byť odjakživa zapisovačom. Mal k písaniu vzťah, chystal sa po skončení strednej vydať na cestu úspešného žurnalistu. Dodnes doma schovával tonu zapísaných zošitov o podivných prípadoch, ktoré zatiaľ vyriešili. Dobre vedel, že tie stránky obsahujú viac než len detskú hru. V policajných kruhoch sa o nich už dlhé roky rozprávali legendy. Boli obrovskou neznámou pre všetky úrady a dokonca aj pre svojich klientov. Jediným spôsobom komunikácie medzi svetom a mladými detektívmi bol záhadný internetový blog.
O ten sa staral Josh. Nič proti Joshovi, ale všetci si mysleli, že je blog neprehľadný a človek na nej len veľmi ťažko nájde potrebné informácie. Tak ako všetci géniovia, aj Josh trpí predstavou, že termínom, ktoré používa, ľahko porozumie aj ten najhlúpejší laik, čo však pravda nebola.
„ Elliot Richards, 19 ročný Američan študujúci na fakulte práva v Paríži bol nečakane obvinený z vraždy svojej priateľky Amandy Livingovej, ktorej telo pred troma dňami objavil správca parku na brehu Seiny v skorých ranných hodinách.
Podľa výpovedí svedkov, ležala v tráve s očami dokorán, nahá a ubodaná na smrť. Pitva potvrdila, že dievča bolo pred smrťou znásilnené.
Elliot býva v byte neďaleko univerzity so svojimi dvoma kamarátmi Maxom a Jakeom.
To oni nás kontaktovali. Pochádza z Miami, je synom úspešného právnika...“
„ Bože, oteckov synček,“ zasmial sa Josh a vyložil si nohy na stoličku pred sebou.
Chris sa krátko usmiala, potom pokračovala:
„ Zmizol deň pred objavením Amandinho tela. Polícia prehľadal celý byt, Max a Jake sa zúčastnili dlhého vypočúvania, ale kriminálka neobjavila žiadne ďalšie stopy po zmiznutom. Upozorňujem, že jeho auta značky Alpha Romeo ostalo zaparkované pred domom. Vyšetrovatelia sa domnievajú, že odišiel vlakom. Naposledy obvineného videl Max, ako vychádza z bytu na stretnutie s neznámou osobou dve hodiny pred predpokladaných časom úmrtia Amandy.“
„ Sviniar jeden!“ zakliala Alice a Martin na ňu hodil prekvapený pohľad.
„ Je to na prvý pohľad jasné. Dievča miluje chlapca, ten spáva s inou a nakoniec ju zabije, aby sa jej mohol zbaviť.“
„ Hlúposť, načo by ju znásilňoval?“ podotkla Chris podráždene.
„ Chlapom ide len o sex! Ste obyčajné prasce.“ prebodla Josha a Martina pohľadom.
„ Chlapi môžu byť prasce, ale potom ženy sú svine!“
„ Obyčajné prasce,“ zopakovala Alice a pod náporom ťaživých spomienok z minulosti sa odvrátila k oknu.
„ Vráťme sa k téme,“ poprosil Josh po dúšku chladeného piva.
„ Súhlasím. Takže mŕtvu naposledy videla jej mama hodinu a pol pred predpokladaným časom smrti. Tvrdila, že ide s Elliotom von. Zrejme ju o pár minút neskôr zazrel jej sused, ktorý ju videl nastupovať do tmavého auta. Farbu a značku si nepamätá. Vraj bolo veľké,“
Výbuch smiechu. S podobnými výpoveďami mali amatérski detektívi plno skúseností. V každom prípade figuroval nejaký popletený klebetný dôchodca s túžbou zviditeľniť sa v očiach médií. Tieto výpovede neboli vždy úplne mylné. Starčekovia a starenky si fakty nezvykli vymyslieť, skôr si ich prispôsobili do čo najzaujímavejšej podoby. Chris vyložila na katedru niekoľko vytlačených fotografií z internetu, kde si pátrači mohli obzrieť miesto činu. Martin zdvihol fotografiu mŕtvoly.
Za života musela byť krásna. Modré oči, symetrická tvár, do ktorej mala vrezaný výraz úplného znechutenia a zdesenia. Čo sa ti stalo? Kto je tvojím vrahom?
Mŕtvoly nerozprávajú. Len naznačujú...
Každé zavraždené telo obsahuje rukopis zločinca. Väčšinou však býva ťažko čitateľný alebo dôsledne skrytý pred vedomím vyšetrovateľov.
Policajti symbolizujú pre štvoricu bandu neschopákov, pre ktorých prípad znamená len každodennú rutinu. Nájdené telá pokladajú len za dôvod, prečo musia stráviť nad hlásením nadčasy. Vo veľkých mestách to býva ešte horšie. Mŕtvi sa zvyčajne odvezú na pitvu, vyšetrovatelia odhadnú najviac pravdepodobné riešenie zločinu, zbúrajú alibi dotyčného alebo ho dusia dovtedy , kým sa neprizná.
V takýchto mestách zostáva 60 percent vrážd nevyriešených. Je len prirodzené, že zločinnosť každým rokom stúpa. Pre vinníka existuje 60 percentná šanca, že ho nepolapia. To mnohí považujú za dostatočne vysoké číslo, aby uverili, že sa im vražda prepečie...
„ Médiá sa riadne obuli do obvinení. Dokonca Elliotov otec pod verejným tlakom musel na čas odstúpiť zo svojej firmy. Na nájdenie syna si údajne najal celú skupinu súkromných detektívov.“
„ Okrem nás, pochopiteľne.“
„ Asi sme sa mu zdali príliš lacný.“ dodal Martin, keďže pátrači za vyriešenie prípadu žiadajú len krytie výdavkov a občas nejakú osobnú službičku.
„ Chcem to Alpha Romeo,“ vyhlásil Josh a odhodil plechovku tri metre od smetiaka.
Zvyšok ho doignoroval.
„ Berieme to?“ spýtala sa Chris odhodlane. Také jednoznačné hlasovanie tu ešte nemali. Totiž ani jeden z členov ešte nebol v Paríži a posledný prípad dostali pred štvrť rokom. Alice mala zas posledného chlapa pred mesiacom...
Po odhlasovaní sa štvorica naplno pustila do vytvorenia plánu. Ten bol najdôležitejší. Tvoril jadro ich pátrania. Každý prípad pre nich tvoril tri roviny:
najzákladnejšou bola práca v utajení. Josh, expert na počítače dopredu pracoval na potrebných tajných identitách. Pomocou pirátskych programov vedel vyrábať dôveryhodné občianske a vodičské preukazy, pasy, proste všetko čo neexistujúci človek musel mať, aby bol skutočný. V jeho počítači by sa dalo nájsť plno upravených fotografií Martina a Alice, ktorí prácu v utajení vykonávali.
Počas rokov bola Alice už sekretárkou, novinárkou, závisláčkou, šľapkou a dokonca raz aj brunetkou.
Výpočet Martinových rôl bol o niečo slabší, ale najviac si rozhodne vychutnával úlohu filmového herca a novinára. Ľudia, čo si ich najímali, nemali nikdy zistiť ich pravú totožnosť. Heslom ich detektívneho tímu totiž bolo:
„ Never nikomu!“ Je síce pravda, že túto vetu získali z jednej časti Aktov X, ale rozhodne bolo výstižné pre spôsob, akým by sa mali stavať k svojim klientom.
V prípadoch vrážd nemožno totiž dôverovať hocijakým tvrdeniam. Tie si dôkladne overovali, čo bolo Joshovou úlohou. On obehával policajné stanice, knižnice, redakcie. Proste všetky miesta, kde sa dali získať akékoľvek vierohodné fakty.
Koordinátorkou operácií bola Chris, ona bola záhadným hlasom sledujúcim udalosti spomedzi temných zákutí. Všetky konania detektívov pracujúcich v teréne musela najprv schváliť ona. V každej spoločnosti je potrebná hierarchia. Ináč by bola len stádom...
Noc pokročila do skorých ranných hodín. Štvorica v miestnosti si takmer ani neuvedomovala čas. V neznámej triede sedeli už vyše piatich hodín, diskutovali, popíjali a rozoberali jednotlivé miesta, ktoré bolo potrebné prezrieť.
Keď Chris zdvihla k uchu služobný mobil odbili tri hodiny. Josh ho špeciálne nastavil tak, aby výrazne skresľoval hlas volajúcemu. keďže v Paríži bolo momentálne poludnie nič jej nebránilo zavolať na číslo udaného na blogu.
Oznámila Maxovi číslo účtu kam majú previesť peniaze potrebné na uskutočnenie plánu. Odmietla pritom prezradiť akékoľvek podrobnosti o totožnosti pátračov ako aj o dátume príchodu na miesto činu. Ten si skupina dohodla o dva týždne cez víkend, zabezpečili si cez internet ubytovanie v centre mesta. Josh vybral jeden z najluxusnejších hotelov v meste. Konkrétne sa jednalo o hotel Hilton sídliaci v modernej mrakodrapovej časti Paríža.
„ Nech si pracháči platia.“
Cez počítač si ešte overili, že prevod peňazí bol úspešný a unavení sa rozišli domov...
The Ravenous family, alebo vyhladovaná rodinka, ako znie preklad názvu ich detektívneho tímu vznikol kedysi pred ôsmimi rokmi. Martin si dobre spomínal na ten deň, keď vyrástli korene ich dnešnej slávy. Horúce leto roku 2000 znamenalo dlhé dni trávenia času na kúpalisku. Štvorica bola takmer každý deň následne pozvaná na obed k Alicinej babke bývajúcej najbližšie od bazénov. Tá bola síce vždy milá a príjemná, jedinou jej gurmánskou špecialitou však bol tekvicový prívarok.
S vidinou nepríliš chutného jedla sa jedného dňa prechádzali na cestičke pri rieke, keď zbadali opustenú krabicu so šunkovou pizzou.
Keby nebolo vždy čestnej Alice, pizza by zmizla tak rýchlo ako sa zjavila. Podľa jej nápadu sa potom pustili do hľadania majiteľa škatule. Bol to ich úplne prvý prípad a najdlhšie vyšetrovanie vôbec. Po vyše mesiaci pátrania vrátili vtedy už len prázdnu krabicu zmätenej roznášačke jednej talianskej reštaurácie.
Prečo rodina? Pre nich to bolo hlavne pomenovanie pre spoločnosť ľudí, ku ktorým utiekli pred nechápavými rodičmi a nervóznymi dospelákmi. Svet zostarnutých detí pre ne znamenal šedú realitu, miesto, kde vládli kruté pravidlá prežitia.
Boli si navzájom rodinou, skupinkou, ktorí sa vzájomne vnútorne poznajú najlepšie a pomáhali v časoch rodinných kríz, keď sa vystresovaní dravci vracali z otročenia v nenávidených prácach. Vek medzi 11 a 16 býva najsenzitívnejších obdobím v živote človeka, dieťa prichádza do kontaktu vzťahových problémov s okolím. Kamarátstvo je hádam najdôležitejšou časťou tých rokov. Z toho dôvodu si infantilný názov ich detektívneho spolku ponechali až dodnes. Mnohí klienti na blogu chceli vedieť prečo práve tak nepochopiteľný a podivný nick si zvolili. Rodina správne tušila, že si s tým žiadnych puritánskych klientov nezískajú, ale každému z nich záležalo na tom, aby názov zostal nezmenený. Navyše sa vždy radi zasmiali nad tým, ako nezrelo a zjavne hlúpo to znie. Veď jedine tvorca dokáže skutočne doceniť svoje dielo...
Martin sa opatrne vrátil domov. Ako tušil správne, mama spala pred televízorom a otec zmizol v spálni skôr než on vôbec stihol odísť. Takto aspoň nezistia, že znovu prišiel neskoro. Jeho rodičia mali len jednu podmienku, ktorú musel dodržiavať pred výstupom z domu. Musel udať čas návratu a dodržať ho. Bolo im vlastne jedno, kedy príde, stačilo aby prišiel načas. Po výdatnej nočnej sprche sa konečne dostal do svojej izby. Namiesto spánku sa okamžite pustil do vyhľadávania základných informácií o francúzskej metropole. Tá ho uchvátila už z prvých propagačných fotografií cestovnej kancelárie.
Vytlačil štyrikrát podrobnú mapu, ďalšiu ešte podrobnejšiu vo forme počítačového programu uložil pre Chris na USB kľúč. Nevedel sa už dočkať, kedy uvidí významné pamätihodnosti na vlastné oči. Všetky miesta, ktoré s tímom obcestovali v rámci svojich misií sa nachádzali zväčša v typických chladných veľkomestách, prípadne na vidieku. Jediným zážitkom v tomto smere bolo hlučné Las Vegas.
Nespútanosť a sloboda každého turistu bola v tých kasínach ohromujúca.
Keď sa zložil v polospánku do postele, za oknom už svitalo. Nasledujúci prázdninový deň potom úplne prespal...
„ Obyčajní študáci?“ zhrozila sa Alice pri pohľade na nový občiansky preukaz.
„ Je to najlepšie krytie, aké som vedel vymyslieť,“ vysvetľoval jej Josh pokojne.
„ Zajtra má prísť na fakultu práva v Patricovej univerzite v Paríži desať zahraničných študentov z Nemecka. Vy sa medzi nich zamiešate.“
„ To ako vôbec nevadí, že nerozumiem ani slovo po nemecky?“ zamračil sa Martin.
„ Si dobrý herec. Ty to zamaskuješ,“ povedal Josh ignorujúc hluk motorov lietadiel.
Chris sa čoskoro vrátila aj s letenkami.
„ Kufre musíme uložiť do batožinového priestoru. Je to hlavne kvôli Alicinmu batohu, ktorý hrubo prekračuje limit rozmerov pre náklad vhodný do skrinky nad sedadlami.“
„ Doriti!“
„ Pridávam sa. Koľko času máme?“
„ Let nám štartuje za pol hodinu,“ oznámila Chris a pridala sa na výpravu za obedom. Alice vybrala pobočku McDonaldu priamo na letisku, kde sa Josh stihol do prasknutia napchať vysoko-kalorickými hamburgermi. Zvyšok balíčka vrátane hranolčekov sa potom pokúsil prepašovať na palubu vo vaku s notebookom.
„ Dúfam, že mi pridelíš úlohu, pri ktorej môžem naplno prejaviť svoje schopnosti.“
„ Správne Alice. Pokúsiš sa zbaliť Maxa.“
„ Ďakujem,“ blondína sa úprimne potešila.
„ A čo si vybrala pre mňa?“ zaujímal sa Martin nepríjemne sŕkajúc kolu.
„ Budeš Hans Baden, namyslený boháč. Skúsiš sa votrieť medzi smotánku a skamarátiť s Maxom a Jakeom.
„ Vtipné, vskutku. Ty si zrejme myslíš, že niečo skrývajú.“
„ Nezabúdaj, never nikomu. Ľudia, čo majú veľa peňazí, majú aj veľa tajomstiev. Oni sú Elliotovi najbližší kamaráti. Ak ten chlapec má nejaké sračky pod kobercom, vedia to!“ Martin s ňou súhlasil. Našťastie mal čas pred odletom absolvovať kurz nemčiny pre samoukov. Pobral síce nejaké základy, ale aj tak neveril, že mu predstieraný pôvod niekto uverí. Svorne vstali od stola a predrali sa zástupom turistov a cvakajúcich fotoaparátov až k bráne na nástup. Pred vstupom na lietadlo ich ovial čerstvý vánok letného rána. Josh sa len ťažko zmieril s tým, že v Paríži bude podľa predpovede pod mrakom.
„ Čo si povedal rodičom?“ spýtala sa Chris s úsmevom.
„ Kemping, išli sme stanovať so spolužiakmi,“ vysvetlil Martin.
„ Nezaujímalo ich, prečo si nevzal stan?“
„ Zobral som ho, aby to bolo dôveryhodnejšie.“
„ Aha, takže budeš kempovať pod Eiffelovkou?“
„ Uvidíme, a čo ty?“
„ Kamarátka ma zavolala k sebe na víkend.“
„ Prefíkané,“ uznal Martin a ľutoval, že si namiesto stanu nezabalil viac tričiek.“
Lietadlo čoskoro vzlietlo a mohli z okna sledovať, ako im pevná zem mizne z dohľadu. Čoskoro videli už len šíre plochy. Ľudia sa scvrkli na veľkosť sezamových jadierok, neskôr sa ich hlavy stratili úplne...
Josh pre nich vybavil lístky do prvej triedy, pravdaže za peniaze prachatých klientov. Tam sa veru starostlivosťou nešetrilo. Letušky im nosili občerstvenie v pravidelných intervaloch a sedadlá boli potiahnuté najjemnejšou bavlnou. Personál mu dokonca pravidelne nosil papierové sáčky, keď ho začalo nečakane striasať.
Na hranolčeky sa tak mohol pozrieť z úplne iného uhla, než bol zvyknutý. Alice sa ten výhľad veľmi nepáčil, tak poprosila o jedno z voľných miest.
Chris si dala na uši slúchadlá, tak nemusela počúvať zvuk dávenia za chrbtom.
So západom slnka za oknami sa na stene rozprestrelo plátno.
Premietli síce nejakú lepkavú romancu, ale bola to príjemná uspávanka. Martin pred zavretím viečok ešte počul, ako Alice neďaleko smrká nad prvým filmovým bozkom...
Zobudila ho až Chris.
„ Dorazili sme.“ Boleli ho všetky končatiny. Pred sebou uvidel Josha so smrteľne bledou tvárou. Z jeho šepkania zachytil len:
„ ...ebaný McDonald...“ Martin si riadne natiahol končatiny. Jeho organizmus sa okamžite dožadoval kávy.
Francúzske letisko sa už na prvý pohľad odlišovalo od toho sterilného vykachličkovaného, na ktorom nasadali. Josh zbehol pokrstiť záchody, Martin a Alice hltavými dúškami sťahovali jemné caffé latté. Vyhli sa pritom konverzácii v šušlavej francúzštine s čašníkom a zvolili radšej cudzineckú angličtinu.
„ More sugar?“
„ Yes, please...“ O batožinu sa postarali až potom. Alice svoj vak zverila Martinovi, na svoje plece naložila len ľahkú červenú kabelku. Pár minút po príchode už aj mala kúpenú typickú parížsku baretku. Josh kúpil len žuvačky...
Chris stihla stopnúť prvý taxík v rade.
„ Que-ce que vous voulez?“ Pozorný Francúz s prefíkanými čiernymi fúzikmi zhltol všetky nepotrebné hlásky a Martin, ktorý už tretí rok študoval tento podivný jazyk neporozumel ani slovo.
„ In English, please.“
„ Non, english non. Je ne comprends pas,“ ospravedlnil sa taxikár za neznalosť angličtiny. Martin sčervenel hanbiac sa za svoju mizernú výslovnosť a drmolene vyslovil:
„ Ideme na la Défense.“
„ Oui, oui.“ Martin ako-tak napchal Alicin batoh do auta a preňho zostalo už len miesto spolujazdca. Za úspech sa dalo považovať už len, že sa rozvalený Josh a dve chudé dievčatá do malého priestoru zmestili. Troch Joshov by ten miniatúrny taxík určite nezvládol. Martinovi sa potom podarilo prehovoriť pár zdvorilostných fráz vo francúzštine. Pesimistická predpoveď počasia sa vďakabohu nevyplnila a rodinka si mohla naplno vychutnať ohurujúce prvé dojmy z Paríža.
Hovorí sa, že turista pri vstupe do mesta nedýcha nadšením, zatiaľ, čo sa domáci obyvatelia len trpko smejú. Pre cudzinca je Paríž novým svetom, miestom rozmanitosti.
Dráždi neobyčajne čistým veľkomestským prostredím, hluk je tu len povrchovou kulisou, pod ktorou návštevník objavuje neskutočný pokoj a naplnenie.
Všetky pamiatky a historické budovy sú síce krásne, ale v Martinovi najlepší dojem vyvolávalo mesto ako celok. Všade panoval mier duše. Parížania vysedávali v parkoch na okrajoch preplnenej cesty. Niektorí pohrúžení do kníh, iní v zamilovaných objatiach.
Ďalší s kamarátmi hrali petang alebo šachy. Bolo vidno, že každý z nich žije len pre seba a okolie svojich najbližších.
Životy neznámych ich nezaujímali. Starčekovia hrajúci šach ani raz nepozreli na osamelé dievča zahĺbené do Sophiinej voľby. To zas naopak nezazeralo na hlasné dialógy fajčiacich mladíkov. Život vás tam čakal len mimo potemnených budov.
Najviac nepochopiteľná bola pre štvoricu neprehľadná premávka.
Vydať sa na dynamickú jazdu autom bolo pre nováčika adrenalínovým zážitkom bez pravidiel, kde si každý predbiehal ako sa mu chcelo, povolenú rýchlosť tu zbabelo dodržiavala len autoškola a odvážlivci na motocykloch sa neváhali priblížiť na pár centimetrov od kolesa nákladiaku.
Cestou z diaľky pozreli Eiffelovku, prešli cez Víťazný oblúk a sledovali ruch na najdlhšej nákupnej ulici.
Odtiaľ zabočili na most cez Seinu. Prešli ešte niekoľko fascinujúcich bočných uličiek
a v diaľke už Josh spoznal okruh mrakodrapov z fotografií na stránke hotela Hilton.
Pre moderného chalana bol práve La Défense najväčším zážitkom, keďže obsahoval atmosféru pretechnizovaného západného sveta...
Josh vyšiel na balkón. Potreboval sa trochu nadýchať čerstvého vzduchu. Vyše troch hodín inštaloval do izby všetko potrebné vybavenie. Luxusné izba s Martinom prevrátili hore nohami, presúvali nábytok, zapájali počítače a skúšali prenosné mikrofóny. Tie Josh získal iba nedávno. Jeho otec pracoval na protidrogovom, tak sa niečo priučil o policajných postupoch a hlavne o odpočúvacej technike.
Dokonca si tajne od otcovho známeho zaplatil aj nejaké vysielačky a ploštice.
Na tie všetci štyria šetrili takmer rok.
Tento neobyčajný koníček ich stál už dosť peňazí a úsilia. Na blogu objavil ďalšiu správu od Elliotových znepokojených kamarátov:
Elliota videli v deň jeho zmiznutia na železničnej stanici Gare de Nord, miesto určenia neznáme...
Upozornil na to Chris, ktorá vo vedľajšej izbe podrobne rozoberala časti plánu s Martinom a Alice. Spolu potom vyberali vhodné oblečenie pre nemeckého boháča a vyzývavú sexbombu.
„ Boháči sa obliekajú rôznorodejšie,“ poznamenala Chris, keďže Martinov šatník sa obmedzoval na modré, hnedé a svetlé odtiene. Alicino šatstvo potom pripomínalo zmes najostrejších farieb, ktoré ani prinajmenšom nevyzerali vhodne pre právnickú univerzitu.
„ Napíš im správu, že potrebujeme viac peňazí.“
Alice sa nákupov v mekke módy nevedela dočkať, zabrzdilo ju však klopanie na vchodové dvere.
Čašník im priniesol typický francúzsky obed pozostávajúci z ôsmich chodov.
Tácok bolo síce plno, ale porcie vyzerali už skromnejšie.
Jednalo sa o čisto gurmánske jedlá, z jedného chodu sa človek poriadne najesť nedokázal. Martin však konečne ochutnal známy francúzsky fond. Je to vývar na základe mäsa, zeleniny, rýb alebo byliniek. Jeho príprava je nesmierne náročná, kuchár preto prípravou strávi väčšinu dňa. Josh za najchutnejšie jedlo považoval Coq au vin alebo kohúta na víne. Cítil v ňom nádych kvalitného burgundského vína, ktoré obľuboval aj v domácich podmienkach. Zlepšilo mu aj chuť do jedla po nie veľmi vydarenej večeri na letisku.
Pred hotelom Hilton sa po pešej zóne vysoko nad úrovňou hlavnej cesty združovali pobavení turisti. Vysedávali na lavičkách alebo na schodoch ku kockatej stavbe Okno Paríža, odkiaľ mali nádherný výhľad na celú zastavanú štvrť.
Pátrači túto pohodu vynechali, celé poobedie behali po jednotlivých obchodoch, navštevovali výhradne značky svetových módnych návrhárov.
Martin nakúpil nejaké saká a bral vlastne všetko, čo sa mu aspoň trochu páčilo.
Alicin úlet brzdila Chris, ktorá jej výrazne odmietala vybrať ružové blúzky a držali sa prijateľného vkusu.
Keď boli všetci spokojní (aspoň čiastočne), na promenáde sa zapli svetlá a Paríž ožil ešte viac ako za dňa. Všetky okná žiarili, v početných kaviarňach hrala tlmená hudba prerušovaná hlasnými dialógmi.
„ Myslíš, že budeme úspešní?“
„ Sme oveľa pripravenejší než naposledy.“
„ Mám z toho celého zlý pocit. Možno je za tým oveľa viac špiny než obyčajne,“ pochybovala Alice popíjajúc nealkoholické mojito.
„ Nedramatizuj, prosím ťa!“ zahriakol ju Martin.
„ Túto diskusiu tu máme pre každým prípadom. Si len paranoidná, nič viac.“
„ Možno trochu,“ pripustila zahanbene.
„ Mám z toho dobrý pocit.“ usmial sa Josh.
„ Lebo si chlap. Žena má na takéto veci šiesty zmysel,“ tvrdila Alice.
„ Skôr len kurací mozog.“
„ Prečo vždy skončíme debatu sexistickými poznámkami?“ Chris sa ich snažila uzmieriť, ale neúspešne. Alice chlapov nenávidela, teda až na aktuálnych frajerov.
Každým rozchodom sa z nej stávala náruživá stopercentná feministka.
Keď sa hádka upokojila, Josh s Martinom zbehli kúpiť pravé šampanské.
„ Čo oslavujeme?“
„ Hm, príchod do Paríža?“ navrhol Martin.
„ Len aby to nebol náš rozlúčkový večer,“ poznamenala Alice zastreným hlasom.
„ Prestaň už.“
Napriek tomu, že to bol posledný deň, ktorý mali spolu tráviť spolu, necítili sa melancholicky. Pri žiadnom prípade ani len nepomysleli na to, že by prípravný večer mal byť pre nich koncom.
Okrem Alice ani jeden z nich nehľadel na odhalenie vraha ako na hrozbu, ale ako na dobrodružstvo. Nečudo, boli mladí a bezstarostní. Ohúrene sledovali svetlá budov a uvažovali nad čudnými okolnosťami Amandinej smrti.
Komentáre